Kafé a knihu prosím

Túto otázku si kladiem vždy, keď vidím sériu Millenium od Stiega Larssona a jeho pokračovateľa Davida Lagercrantza. Pokračovanie originálnej trilógie som si netrúfla čítať. Možno robím chybu, možno nie. Rovnakú otázku si kladiem pri knihách od Sophie Hannahovej, úspešnej autorky psychologických románov, ktorá sa na žiadosť potomkov Agathy Christie ujala oživenia christieoviek. Nedávno jej vyšla už tretia kniha, Záhada troch štvrtín, kde vystupuje Hercule Poirot a rieši prípady, ktoré nevymyslela jeho autorka. Nuž, neviem, či to bola správna voľba a či by ktokoľvek dokázal pokračovať v tom majstrovstve, ktorého bola schopná jedine pani Christie…

Hannahová sa snaží zachovať kulisy pôvodného románu, ale sama hovorí, že by si nedovolila a ani nie je jej ambíciou napodobňovať Agathu Christie v každom aspekte. Preto v knihe popri Herculovi Poirotovi nájdete aj nové postavy, ako napríklad mierne nešikovného inšpektora Edwarda Catchpoola. Možno by sa mi jej knihy skutočne páčili, keby nešlo o detektívky, ktoré majú nadviazať na celoživotné dielo Agathy Christie. Hannahová má celkom určite talent a cit na rozohranie neuveriteľných a pritom jednoduchých zápletiek a dodržiava aj ducha pôvodných „poirotoviek“, no keby sa jej postavy volali inak, keby nešlo o christieovku, zrejme by som ju čítala s väčšou chuťou. Ale to je len môj osobný názor a pocit, ostatným to vôbec nemusí prekážať…

Záhada troch štvrtín je mimoriadne spletitý príbeh jednej rodiny, ktorý začína mierne pofidérne: Hercule Poirot je skrátka a dobre obvinený z nactiutŕhačstva. V jeho mene ktosi rôznym ľuďom rozoslal listy, v ktorých ich obviňuje z vraždy istého Barnabasa Pandyho. Poirot nemá ani potuchy, kto to je, a vôbec netuší, prečo za ním dotknutí adresáti chodia a rozčuľujú sa nad správaním takého svetoznámeho detektíva.

Sylvia Ruleová bola egoistická a hrdá žena plná hnevu. Tak ako John McCrodden, aj ona bola posadnutá jednou konkrétnou osobou. Obaja verili, že Poirot napísal listy na pokyn tej osoby, či už išlo o Slučku Rowlanda alebo o toho tajomného Eustacea. Hnev Johna McCroddena bol podobný ako hnev Sylvie Ruleovej, ale predsa odlišný: menej výbušný a oveľa vytrvalejší. On by na to nezabudol, no jej by stačila nejaká nová, len o trochu väčšia dráma.
Annabel Treadwayová bola však najtvrdší oriešok zo všetkých. Vôbec sa nehnevala, ale zjavne v sebe čosi zadržiavala. Niečím sa trápila.
Hugo Dockerill bol prvým a jediným adresátom, ktorý si tvárou v tvár nepríjemnej situácii zachoval úsmev. A taktiež prvým, kto si myslel, že všetky problémy sveta sa dajú vyriešiť, ak si slušní ľudia jednoducho sadnú za stôl a všetko si vysvetlia. Ak mal voči obvineniu z vraždy v liste nejaké námietky, dobre to skrýval.

Samozrejme, Poirot to nemôže nechať iba tak. Musí zistiť, prečo niekto v jeho mene rozosiela také isté listy rôznym ľuďom. A prečo ich obviňuje z vraždy muža, ktorého smrť sa uzavrela ako nehoda. Pustí sa do vyšetrovania zložitého prípadu, ktorý skrýva mnoho rodinnej bolesti, prekvapujúco ľudskej, prirodzenej, dokonca súčasnej. Týka sa totiž lásky, ničoho iného, len lásky. Nielen tej medziľudskej, ale aj lásky k psom. Postáv je tu dosť veľa, mala som potrebu si ich spisovať, no jedno je isté: Jazvy na duši aj na tele nedajú spať…

A to všetko kvôli starému mužovi, ktorý sa vo veku deväťdesiatštyri rokov utopil… vo vani.

„Chápeme, že to pre vás musí byť nesmierne frustrujúce, pán Poirot, keďže je do celej záležitosti zapletené aj vaše meno,“ pokračovala jej sestra, „ale najlepšie urobíme, ak si to jednoducho nebudeme všímať a budeme sa ďalej venovať svojim životom, nemyslíte?“
„Nedokážem to hodiť za hlavu, madam, kým nepochopím, prečo tie listy vôbec niekto posielal.“
„V tom prípade autor listov vyhral,“ namietla Lenore.

Aký máte názor na pokračovateľov v tvorbe iných autorov vy?