Lucia Sasková sa na slovenskej spisovateľskej scéne presadila sériou o Zlatokopke, ktorá mňa osobne až tak nechytila, ale jej ostatné knihy sú skvelé. Ona sama pripúšťa, že má dva tábory čitateliek – jedna chce len Zlatokopky, druhá hlce ostatné jej knihy, kam patria Neznámych nemiluj, Prostitútka, Nebezpečná a teraz v októbri jej vyjde novinka – Rozpoltená. Posledné dve knihy sa týkajú psychiatrických diagnóz. Rozpoltená je o rozštiepenej osobnosti (a ja sa na to nesmierne teším, anotácia hovorí o dvoch ženách, dvoch osudoch, jednej klinike, a predsa sa nikdy nestretnú) a Nebezpečná je o žene, ktorá je nebezpečnou pre seba i pre okolie. Túto som už raz pred rokmi čítala, a aby som si skrátila čakanie na novinku, siahla som po nej znovu.
Príbeh ženy bez mena, čo si však čitateľ prekvapivo uvedomí až niekde v polovici knihy – a meno mu dokonca nechýba – začína na pohrebe jej priateľa. Dievčina je zdrvená náhlou stratou muža, ktorého hlboko milovala. Zabil sa na motorke. Nemá bohvieaké vzťahy s rodinou, chýbajú tam city, jej sestra Bea je príjemná asi ako kaktus, ktorý po vás každú chvíľu vystreľuje svoje pichliače, a večne ju deptá zhadzovačnými poznámkami. Z Bey šli skrátka zimomriavky, zvlášť keď si človek uvedomí, že takýchto ľudí je okolo nás skutočne požehnane. Poznám ich veľa, isto ich poznáte aj vy. Naša hrdinka sa však nikdy nedočká zastania, skôr naopak.
„Neviem, načo sme sem chodili, ty chudera nevďačná,“ osopila sa na mňa Bea. „Môžeš byť rada, že sme sa sem trieskali cez celé mesto. Nikoho iného nemáš, uvedomuješ si to vôbec? Týmto štýlom raz ostaneš na ulici ako prašivý pes. Lebo si nikoho a nič nevieš vážiť. Potom ti budeme dobré aj my, že?
Je deptaná, nešťastná, opustená, trochu promiskuitná a pokusy o samovraždy jej nie sú cudzie. A tak sa postupne dostáva na psychiatrickú kliniku… Spoznáva sa s ostatnými klientmi zariadenia, chodí na skupinové terapie a rozhovory s lekármi sú také, že ich hlcete jedným dychom. A o hrdinke sa dozvedáte veci, o ktorých ste netušili. Zrazu nič nie je také, ako ste dovtedy čítali…
„Ja nie som takáto.“
„Aká teda ste?“
„Ja neviem, normálna, som normálna baba, teda, vlastne už žena. A tu sa zo mňa stáva šialenec. Naozaj to nechápem, chcem ísť domov. Bojím sa, že tu úplne scvoknem.“
Postupne sa jej stav upraví a ona sa celá šťastná môže vrátiť späť do života. No je to natrvalo? Má vôbec nárok viesť normálny život? Dokáže zvládnuť svoju chorobu, je schopná sa popasovať s bludmi, ktoré ju opanujú? Otvorí srdce tomu správnemu mužovi, ktorý je ochotný to spolu s ňou prekonať?
„Nemyslíš, že ťa ešte niečo čaká? Keby si mala zomrieť, zrazilo by ťa auto, spadla by si zo schodov alebo by sa ti stala nejaká iná nehoda. Chápeš? Ešte ani náhodou nenastal tvoj čas,“ zakončila teatrálne.
Sasková sa netají tým, že nemá rada dobré konce, ale napriek tomu vždy prekvapí. A najzaujímavejší je jej talent pre naturalistický spôsob písania. Píše neprikrášlene, priamo, k veci, neobkecáva, nemaľuje ružové obláčiky, ani zbytočne nezačierňuje. Či už píše o Vianociach, hádkach, smrti, sexe, všetko je silne reálne, faktické. Niektorí ju označujú za vulgárnu, ale, úprimne, pre mňa je vulgárnosť niekde úplne inde, nie v knihe, ktorá píše doslova o živote takom, aký skutočne je – so všetkými svojimi kladmi a zápormi.
A čo sa mi naozaj páčilo, o autorke je známe, že je patrónkou útulku Zatúlané psíky Šaľa, a túto svoju lásku k nim neobišla ani v Nebezpečnej… 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty