Kafé a knihu prosím

V tomto roku konečne vyšla reedícia vynikajúcej detektívky Roberta van Gulika, ktorého diela sa jednoznačne vyrovnajú románom so Sherlockom Holmesom či Herculom Poirotom a slečnou Marplovou. Robert van Gulik totiž zvolil rovnaký spôsob písania. Dej odsýpa a čitateľ pátra po náznakoch, ktoré by ho mohli priviesť k vyriešeniu prípadu. Alebo sa len tak nechá unášať atmosférou čínskej kultúry, ktorá z jeho kníh srší…

Robert van Gulik bol totiž orientalista, ktorý vyrástol v Indonézii, vedel po čínsky a dlhé roky pôsobil ako diplomat nielen v Číne, ale aj v Indii, Japonsku a Libanone. Čo v tých krajinách spoznal, zažil, čo sa naučil, to všetko zužitkoval v románoch, v ktorých sa snúbi znalosť s talentom. A keďže van Gulik sa okrem štátnej činnosti venoval aj súdnym sporom, inšpirácie mal na rozdávanie.

Červený pavilón je jeden z románov, kde hlavnú úlohu zohráva sudca Ti. Sudca, ktorý je skutočnou historickou osobnosťou. Sudca Ti Žen-ťie totiž žil v časoch rozkvetu čínskeho cisárstva za vlády Tchangov (618 – 719).

„Aké hlúpe! Ten chlap je známy všadenos. Dúfam, že nezistí…“ Znepokojene potriasol hlavou.

Pre našinca môže byť trochu zložité orientovať s v čínskych menách, často dokonca s netypickými prezývkami kurtizán, vo svete ktorých sa v tomto románe ocitneme. No van Gulik na začiatku príbehu uvádza ako pomôcku zoznam postáv aj s popisom, kto je kto.

Sudca Ti prichádza do hostinca pochybnej povesti s názvom U večnej blaženosti, pretože všetky izby všade naokolo sú beznádejne obsadené. Aj v tomto hostinci je dostupný jedine tzv. Červený pavilón, o ktorom Ti netuší, že sa v ňom stala vražda.

Pavilón stál v úzadí rozsiahlej kvetinovej záhrady, spola ukrytý za vysokými krami oleandrov, vysadenými naokolo. Sudca Ti sedel v kresle pred vysokou zástenou, pomaľovanou rozkvitnutými slivkovými halúzkami… Bolo tam veľmi ticho, ozýval sa iba bzukot včiel, lenivo poletujúcich medzi bielymi kvetmi oleandrov. 

Sudca sa nachádza v Rajskom ostrove, ostrove vášní a nespútanej zábavy, plnom kurtizán rozličných tried. Ti však nedbá, potrebuje si aj so svojím pobočníkom Ma Žungom odpočinúť. A hneď na úvod stretne kráľovnú kurtizán, Jesenný kvet.

Tá vzápätí zomiera. A len chvíľu pred ňou zomrel akýsi akademik, ktorý spáchal samovraždu práve v Červenom pavilóne – a spáchal ju údajne kvôli nej. Sudca Ti sa ujíma vyšetrovania a spustí tým smršť udalostí. Zistia, že pred tridsiatimi rokmi v tom istom pavilóne spáchal úplne rovnakú samovraždu ešte jeden muž.

Kurtizány sú posiate sinkami, umierajú, správca ostrova čosi tají, majiteľ starožitníctva má zrejme na svedomí čosi nepekné, Ma Žung sa zamiluje do kurtizány Strieborná víla, ostrov obchádza malomocný a kdesi žije bývalá krásna kurtizána, ktorej vek a choroba vzali pôvab. Zostal jej len zamatový hlas, ktorým každého dokázala omámiť. A ktosi chce zabiť i samotného sudcu Ti. A akademik namiesto listu na rozlúčku nakreslil záhadný symbol:

Očividne sa najprv pokúšal nakresliť kruh jediným ťahom štetca. Opakoval svoj pokus a potom pod to napísal tri razy dve slová: Jesenný Mesiac.

Sudca Ti má nad čím premýšľať. Ale podobne ako ostatným slávnym literárnym detektívom, aj jemu to skvelo myslí.

Tajomstvo Červeného pavilónu bolo nevýslovne odporné a hrozné, dokonca ešte hroznejšie ako čudná nočná mora, ktorá sa mu tam prisnila, keď našiel kurtizánino nahé biele telo na červenom koberci.

Doteraz som van Gulika nepoznala a ako fanúšičku Agathy Christie ma rozhodne oslovil.