Kafé a knihu prosím

Zostaň so mnou v Írsku je príbeh o tom, ako cudzina ukáže vašu pravú tvár. Čo sa vo vás skrýva, čo zvládnete, čo neprehryznete, či ste samostatný, tolerantný, aký máte charakter. Nenechá na vás niť suchú.

Debutový román Zuzany Janovskej, ktorá v Írsku istý čas skutočne žila a napísala, aké to je.

Kniha má spád, vtip, šarm. Postavy sú živé, uveriteľné, každá ma svoje pozitívne aj negatívne vlastnosti. Autorka priznáva, že ide o mix 50 na 50 premiešanej pravdy a fikcie. Je to oddychová kniha a okienko pre tých, čo nevedia, čo iba závidia odvážlivcovi, ktorý odišiel do zahraničia, kde dobre zarába a má sa ako prasa v žite.

Ale cudzina je predovšetkým sebazaprenie a tvrdá práca. Práca, po ktorej na Slovensku sotva pes štekne. 

Ja, Silvia Machovská, čerstvá absolventka odboru geografia – angličtina, umývam stoly írskym študentom a mojím nadriadeným je mentálne postihnutý hermafrodit. 

Môže byť rada, že má nejakú robotu a zarába. Už teraz má vo vrecku päť eur. A to ešte nepohla prstom…

Situácia, v akej sa ocitla, bola  fackou, akú jej nikdy neuštedril ani vlastný otec. A bolo ich dosť. Táto bolela najviac.

Samozrejme, len pokiaľ človek nemá dobrých známych, protekciu alebo iné možnosti. V opačnom prípade každý začína od piky. Najčastejšie na stavbe, v gastronómii, hoteloch. Vyfasujete neforemné tričká, ktoré sa tvária ako vaša veľkosť, v skutočnosti sú aspoň o číslo-dve väčšie, vrecovité nohavice, so šťastím vás minú topánky, ktoré už možno niekto nosil a korunu tomu nasadí sieťka na vlasy a čiapočka. Tiež som si to zažila, pracovala som v reštaurácii v Sydney. Trošku to pripomína fasovanie uniformy na vojne.

„Tatko musel na dva roky na vojnu, ja musím na dva roky do Írska.“

A cudzina je skutočne tak trochu vojnou, aspoň kým si nenájdete schopné bývanie, kde vám nebehajú šváby či dokonca potkany pod nohami, kde sa o kúpeľňu s plesňou a možno len s vlažnou vodou nedelíte s ďalšími prinajmenšom štyrmi, ale častejšie s omnoho väčším počtom cudzích ľudí, ktorí z neznámych dôvodov nemajú potrebu po sebe umývať a lepšiu pracovnú pozíciu. Kolegovia domáci na vás pozerajú zvrchu (dokiaľ neukážete, kto ste a aký ste, potom si k nim nájdete cestičku), zahraniční majú zase všetko na háku.

„Vieš, my sme tu vlastne všetci ako také prostitútky. Robíme robotu, ktorá sa nám hnusí, ale prachy, ktoré za to dostaneme, nás nepustia. Zavrú nás do zlatej klietky, z ktorej sa ťažko dostaneš von.“

Ale až sa prispôsobíte, až prekonáte ťažké začiatky plné odopierania a šetrenia, otvorí sa vám nový svet, ktorý si môžete zamilovať. Lebo cudzina otvára oči, nielen horizont. Cudzina vás preverí a z vás sa stane nový človek. Ako kedysi z mužov, ktorí vyšli vojnu…

Zostaň so mnou v Írsku je román o dvojici Silvia + Jaro, ktorí spolu chceli zostať navždy. Lenže sú rozdielni. Silvia nepochádza zo šťastnej rodiny. Jej otec bol alkoholik, ktorý nešiel ďaleko po ranu, a celý život sa aj s bratom tiesnila v dvojizbovom byte. Chce byť samostatná a voľná. Jaro, zase naopak, má harmonickú rodinu a nesmierne visí na svojej mame.

Silvia je hrdá, vášnivá, trochu spupná. Jaro je pokojný, premýšľavý, dokonalý, ako sa o ňom vyjadruje aj Silvia. Až taký dokonalý, že Írsko naznačí, že spolu neladia. Nudí ju. On sa ide pretrhnúť, vynikajúco zarába na stavbe, miluje ju, šiel do Írska len kvôli nej a nevie, čo viac urobiť, aby bola Silvia spokojná.

Írsko ho valcuje viac než čokoľvek predtým. Nebol zvyknutý na taký život. Starať sa sám o seba a ešte aj o ňu. Pracovať rukami. Pobehovať celý deň v špinavých montérkach. Počúvať vulgarizmy robotníkov na stavbe. Jesť stravu nehodnú ani psa jeho babky. Prať si a žehliť sám. Spávať na vyležanej posteli. Umývať sa len vlažnou vodou. Nečítať obľúbené historické romány. Netráviť voľný čas prechádzkami v prírode. Nechodiť v nedeľu do kostola. A tváriť sa, že je všetko v poriadku.

Silvia má šťastie. Vďaka kolegyni sa z podradnej práce dostane do univerzitnej učtárne. Tam ju pre zmenu nervuje žiarlivá kolegyňa, ktorá robí oči na ich šéfa Liama. A práve Liam začne Silviu zasväcovať do toho skutočného írečitého írskeho prostredia.

Írska hudba. Írske tance. Pravé írske podniky pre domácich. Žiadni Poliaci, žiadni iní imigranti. Dozvieme sa niečo o zvykoch, napríklad, že na Troch kráľov sú v Írsku malé ženské Vianoce.

… všetky domáce práce vrátane starostlivosti o deti  aspoň v jeden deň roka – na Troch kráľov – preberajú muži a nechajú ženy oddychovať, čo pre ne jednoznačne znamená vypadnúť z domu a ísť si užívať s kamoškami.

 Spoznávame aj slávny Strom Svätej Trojice.

Po polhodinovej prechádzke a vypytovaní sa miestnych, ktorí im pomohli s navigáciou, ocitli sa pred stromom zbaveným kôry, konárikov a lístia, do ktorého boli vyryté nejaké obrazce. Strom mal pôvodne tri konáre, ktoré evidentne inšpirovali autora k názvu. A to bolo asi tak všetko. Chvíľu mlčky na tento úkaz pozerali, až kým ticho neprerušila Zuzka.

„No…  keby tak videli u nás betlehem v Rajeckej Lesnej, neviem, čo by povedali…“

Podotýkam, že takto je to vo viacerých krajinách. V Austrálii sa hrdia so slávnymi jaskyňami Jenolan Caves, vstupné stálo nehoráznych 39 dolárov – a šlo len o niečo, čo u nás nazývame banícke chodby. Keby videli naše jaskyne, tiež neviem, čo by povedali.

Slovač musí odísť, aby si uvedomila, čo doma má.

Ale niekto predsa len nájde domov v zahraničí. Lebo domov je tam, kde ľúbime a sme ľúbení.

Príliš dlho  prešľapovala na mieste a čakala na Godota. Musela konečne niečo zmeniť.

Príjemný a vtipný román, ničím neprikrášlený. Už sa teším na Janovskej novinku Dilemy obyčajných žien.