Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ vydal piatu reedíciu jedného krásneho slovenského príbehu, prvú časť trilógie historického románu s názvom Alžbetin dvor. Nasledujúce dve časti (Volanie vetra a Kvet hrôzy) nepochybne budú tiež nasledovať. Príbeh je vykreslený priam diabolskou živosťou. Postavy vyskakujú zo stránok, ich emócie šľahajú a vy spolu s nimi prežívate osudy tak prepletené, až vás prekvapí jednoduché (ale nie v nepríjemnom zmysle) vyvrcholenie v závere. Záver je strhujúci, dramatický a ja som sa až čudovala, keď som si uvedomila, že tento diel bol napísaný v roku 1972, s akou otvorenosťou sa autorka Hana Zelinová chopila témy lásky.
Pretože práve láska je korením života a láska je aj ústredným motívom celého generačného románu.
Koniec koncov, kto videl pôsobivý seriál nakrútený na motívy tejto knižnej predlohy, vie svoje. Ale kto ešte nečítal knihu, prišiel o veľa.
Kniha obsahuje neskutočné tajomno. Rozprávkovosť. Mystičnosť. Históriu. Lásku. Erotiku. Slovensko. Hana Zelinová v tomto románe namiešala taký čitateľský odvar, aký na Slovensku asi nikto neprekoná. Nenadarmo sa o Zelinovej hovorí, že je najpopulárnejšou slovenskou spisovateľkou – s počtom publikovaných kníh 110 sa ani niet čo čudovať.
Priznám sa, patrím k tým, ktorých Alžbetin dvor úspešne obchádzal – až do vydania tejto najnovšej reedície. Púšťala som sa do nej s nedôverou, ale tá ma opustila už po prvej strane. Zelinovej slová majú moc porovnateľnú so starou mamou či starým otcom, skvelými rozprávačmi, ktorí svojim vnúčatám pri horiacom kozube vyrozprávajú kvetnatý príbeh z obdobia, ktoré si neprežili, ale v niektorom zo svojich minulých životov zrejme museli prežiť. Pretože inak by to také uveriteľné, pútavé, magické a reálne rozprávanie byť nemohlo.
Kniha predostiera generačné príbehy zemianskej rodiny Fabiciovcov v období od 18. – 19. storočia. Fabiciovci sa boria rodovou kliatbou, ktorá na nich dlie a až najmladší „výhonok“ Filip Fabici po dovŕšení dvadsiatich rokov má šancu túto kliatbu naštrbiť. A možno aj úplne odstrániť. Ak napraví staré krivdy, ktoré sám nepozná, musí sa ich ešte len dopátrať… Zbiera čriepky minulosti, ktoré prácne skladá do obrazcu. Ujíma sa svojho panstva na Turci, nasáva múdrosť, ktorú vlieva do poddaných, čo zaspali dobu, ktorých minuli osvietené diela Juraja Fándlyho a jemu podobných, čo sa snažili roľníctvu pomôcť v ťažkých časoch. Filip spoznáva lásku v každej jej podobe – ženám okolo seba pomáha vydávať sa nie pre harmáles, ale z lásky, pociťuje túžbu, márnosť, závisť, nenávisť, zúfalstvo. Láska i erotika sú, mimochodom, opísané prekvapivým, otvoreným spôsobom. Autorka ich neodbila jedným, dvomi slovami, ako v starších dobách bývalo zvykom. No Filip sám sa cíti byť spútaný.
Pripadal som si ako ten vták zakrytý čiapočkou, obutý do kovových hološní a pripútaný ku koženej manžete. Akýže aj bol rozdiel medzi nami? Nijaký. I jeho i mňa privykali poslušnosti, ani on ani ja sme nevyrástli v rodičovskom hniezde: jeho krstný otec Mikuláš Benický vybral z hniezda, keď kvitli lipy a Súľovské skaly znežneli cíperím, a mňa si moja drahá stará matka Júlia Thomková posadila k nohám na mramorovú platňu pred kozub hneď vtedy, keď na otcovu truhlu dopadla posledná hruda a moja bláznivá matka začala preberať perly ako ruženec. A ani potom sme sa neprestali ponášať na seba. Sokola rároha podrobil krstný otec Mikuláš Benický drezúre, ktorá naše sokoliarstvo preslávila nielen v Uhorsku, ale aj vo Flandersku, Piemonte a v Carihrade. A tak ako jemu zviazali krídla slučkou, nohy retiazkou a držali ho v tmavej komore, kým ho nenaučili na hvizd a na zavolanie „chylo!“ vyletieť za holubom a poslušne sa zasa vrátiť na pánovu ľavú ruku, tak aj mne určili do smrti žiť na Alžbetinom dvore a podrobiť sa rodovým tradíciám ako tesnej košeli. Len preto som stiahol červenú čiapočku rárohovi z krásnej hlavy, zobul mu kovové hološne, rozviazal krídla a povedal jemu, keď som už nemohol povedať sebe: „Uleť a už sa nikdy nedaj chytiť!“
A panstvo? Čitateľ má pocit, že sa pohybuje v rozprávkovom zámku plnom temných tajomstiev… Nikdy doň nesmie vstúpiť žena, ktorá by nosila meno Alžbeta. Nikdy. A tak Filipov otec ohrdol svoju jedinú lásku a vzal si za ženu Filipovu matku. Spravil tak nešťastným viacerých. Sám dokonca na dvanásť rokov zmizol z panstva… A toto sa Filip dozvedá, až keď začína príbeh.
„Neber si však ženu z okolice. Čím menej bude vedieť o veži, tým lepšie pre ňu. A ešte niečo. Na Alžbetin dvor nesmie prísť nijaká Alžbeta. Ani dcéru si tak nesmieš pomenovať. Jestvuje totiž čosi, čomu hovorím Mathiasov kódex. Pred smrťou mi ho zveril jeho syn a môj muž.“
Záhadná Alžbeta Castiglione desí na portréte rovnako ako portrét Mathiasa Fabiciho, tajného radcu sedmohradského vojvodu Františka Rákociho II. Filip si na nich všimne isté nezrovnalosti, ktoré mu nedajú spávať. A Alžbetin dvor postupne svoje tajomstvá vyjaví práve jemu… svojmu dedičovi.
Dvadsiateho druhého júla toho istého roku Alžbetin dvor vyhorel do tla.
Čo z neho zostalo, nestojí za reč.
O tom, čo z neho zostalo, nedozvie sa okrem mňa a starého verného Jakuba nikto na svete.
A aby to tak bolo, musí nasledujúcej noci na Alžbetinom dvore vzbĺknuť ešte jeden oheň.
Čo dodať. Je to podmanivý príbeh, ktorý chytí za dušu. Stránky horia jedna za druhou rovnako ako Alžbetin dvor…
Celá debata | RSS tejto debaty