O matke, ktorá svojho maličkého syna vložila do náručia cudzej žene na železničnej stanici a sama odišla do Ameriky. O chlapcovi, ktorého uväzovali o reťaz na dvore. A o tom, ako sa nikdy nedal zlomiť, naopak, zvládol každú nepriazeň osudu natoľko, že bol schopný sa na miesta svojho života vrátiť.
Stromy rastú do neba je epický, pritom útly príbeh o osudoch niekoľkých generácií, ktorý obdivuhodným spôsobom zachytáva jedno celé storočie (dvadsiate). Debut neplytvá slovami, nenaťahuje dej, nezdržiava, a napriek tomu tých 196 strán nepôsobí unáhlene. Ivona Gallová trávila detské prázdniny na Liptove, kde pochytila mnohé príbehy, ktoré využila vo svojej vydarenej prvotine. Ona sama pochádza z Ružomberka a povolaním je diplomatka.
Nielen príbeh je na dnešné pomery netypický, ale aj začína netypicky – akoby mal dva prológy. Prvý začína v roku 2012 smrťou starého otca, ktorého oplakáva jeho vnučka.
Nevedela som, že si štrngáme naposledy. Keby som to bola vedela, bola by som ostala dlhšie, cestovala posledným metrom, neponáhľala sa domov. Alebo by som k nemu prišla aj s rodinou na druhý deň. Ale nevedela som…
V druhom prológu o sto rokov dozadu, v roku 1912, sledujeme mlčanlivú mladú matku s dieťaťom v náručí, ako odchádza na železničnú stanicu. Krátko pred príchodom vlaku urobí niečo, čo by nikto nečakal – vloží svoje dieťa do náručia cudzej ženy so slovami, že si odskočí, no v skutočnosti nastúpi na vlak a smeruje do Ameriky za lepším svetom. Bez svojho syna.
Alžbeta Kasanická však v perinke nechala lístok s menom a adresou starých rodičov. Milan Kasanický tak vyrastá v pokoji so svojimi starkou a starkým, vlastnú matku nevníma, nepripúšťa si, že nejaká existuje, pozná iba akúsi „Alžbetu“, ktorá žije v Amerike. Fascinuje ho Brooklinský most z pohľadnice, ktorú Alžbeta rodičom zaslala, aby vedeli, že je živá.
Lenže po ôsmich rokoch zrazu prikvitne späť.
Mysleli sme si, že u nás ostane už navždy,“ začul Milan zasa starkého.
Hí, takže Alžbeta, pomyslel si Milan.
„Navždy? A ja som u vás prečo neostala navždy, prečo ste ma poslali slúžiť do mesta?“ kričala Alžbeta o dušu. „Chlapca si vezmem a vy mi v tom nezabránite. Uhnite mi z cesty!“
Alžbeta je zmenená. Je krutá, ostrá, hádavá, zlá. Má ťažké srdce na rodičov, že ju v pätnástich neskúsenú poslali slúžiť do kaštieľa, nezmierila sa s tým, že jej muž, za ktorého sa vydala, zomrel privalený stromom – a svojho syna Milana nenávidí. Má ďalších dvoch synov s druhým mužom z Ameriky, ku ktorým je láskavá, no Milan pre ňu predstavuje len niečo ako sluhu. Keďže sa niekoľkokrát pokúsil o útek, začala ho priväzovať dvadsaťmetrovou reťazou na dvore. Milan uviazaný ako zviera strávil niekoľko mesiacov. Správanie svojej matky nechápe a nenašiel sa nikto, kto by sa ho zastal. Naopak, on zachráni pred utopením syna grófa, ktorý spadol do neďalekého jazierka, kam ho reťaz ešte pustila.
A vtedy jeho život naberie spád. Chvíľu smeruje k lepšiemu, chvíľu k horšiemu. Režimy sa menia, príde vojna, príde druhá vojna, príde Slovenský štát, príde komunizmus, normalizácia, emigrácia. Životy postáv vo vymyslenej dedinke Medveďovo či v mestečku Lipovo sa rozvíjajú, preplietajú, odhaľujú dobre skryté tajomstvá. Do toho zasahujú situácie, aké sa v živote stávajú. Zlomené koleso a strata schopnosti sa hýbať, požiare, choroby, vášne, nenávisť, odpúšťanie, beznádej, nádej, opätovaná i neopätovaná láska, boj o ňu.
Myslel na to, že by mal svojej žene pripomenúť kolobeh života, upokojiť ju poznaním, že jej smútok bude len dočasný, že smrť strieda narodenie, a aj keď na nich teraz dopadá tieň, o chvíľu vyjde slnko a čaká ich ešte veľa pekných a radostných chvíľ.
Stromy rastú do neba je naozaj graciózny príbeh, ktorý ponúka vari všetko. Rôzne životné príbehy, rôzne zápletky, náhľad do toho, ako sa náš svet za jedno storočie zmenil… A hovorí, že nič nie je dôležitejšie, ako zostať rovným. Spravodlivým a čestným. A mať vieru. Pretože čo je ti súdené, tomu sa nevyhneš, a čo ti súdené nie je, to nedosiahneš.
Keď ti niečo nevychádza, načas sa na to vykašli a neskôr sa k tomu vráť. Medzitým sa zmenia okolnosti, a keď to nepôjde ani potom, zabudni na to.
Celá debata | RSS tejto debaty