Usporiadaný život sa zvrtne v streľbu, smrť a väzenie…
Svojrázna hrdinka je späť už po tretíkrát, no ani tentoraz nebude nudiť. Autorka Lucia Sasková disponuje úžasnou schopnosťou vtiahnuť čitateľa do deja a nedáva žiadnu šancu predvídať osud postavy bez mena. Podtitul Nezažiješ, neuveríš je absolútne trefný. Alebo si vy viete predstaviť, že vás zatknú a skončíte v Ústave na výkon trestu odňatia slobody? Asi málokto predpokladá, že sa mu to môže stať. Nečakala to ani zlatokopka – a to napriek svojej minulosti.
No stalo sa. Ako sa s týmto údelom popasovala? A ako to zvládla autorka?
Lucia Sasková povedala, že„všetky tri Zlatokopky boli pre mňa oddychovým písaním. Keďže postavy v knihách už sú vykreslené, nebol problém vrátiť sa k nim. Bolo to ako znovuzvítanie sa so starými známymi. V prvých dvoch dieloch bolo dosť nevypovedaného a tak to nebol problém. Pravdupovediac, tretí diel ma bavil asi najviac. Možno preto, že je v mnohom iný ako predchádzajúce dva. Využila som aj konzultácie s odborníkmi, pretože nerada píšem nezmysly.”
Zlatokopka 3 je určite vhodnejšia pre tých, ktorí s ňou už mali tú česť, pretože Sasková sa len hmlisto vracia k minulým udalostiam, bez ktorých sa čitateľ zrejme nedokáže plne vcítiť do príbehu a postáv. Hrdinka navyše už nemá nič spoločné s hrdinkou v prvej časti. Respektíve pripomína tú, ktorou bola, než sa dala na zlatokopectvo.
„Už dávno nie som tou ženou, do ktorej sa Roman zamiloval. Vlasy som si neumyla už štyri dni, zajtra mám totiž voľno. A tak si ich spokojne ničím v narýchlo zauzlenom drdole na temene hlavy. Mám na sebe voľné tričko a džínsy, aj keď je už dávno leto. Mejkap je pre mňa výnimočná záležitosť, hádam sa nebudem líčiť, keď idem len do práce. Alebo len do obchodu… Nemusím sa nijako vylepšovať, veď som zadaná žena!“
Hrdinka je tentoraz konfrontovaná spokojným životom s priateľom. Roman ju miluje, stará sa o ňu, vlastní autoservis a ona pracuje v neďalekej kaviarni. Život v pokoji a mieri, ale… ona nie je spokojná. Opäť.
„Pohádali ste sa?“ spýtala som sa so záujmom.
„Nie, vôbec nie. Obaja sme v pohode. Len máme možno nejakú krízu, alebo ako to nazvať. Proste každý z nás si robí radšej individuálny program, ako by sme mali ísť niekam spolu.“
Tak toto sa nazýva krízou? Myslela som si, že kríza nastáva v zabehnutých manželstvách po desiatich rokoch stereotypného spôsobu života a nie medzi mladými ľuďmi či v ešte mladších vzťahoch. Máme aj my s Romanom krízu? Alebo sa tá kríza ako zvyčajne týka iba mňa?“
Sasková nám ako vždy predkladá veľmi priamočiary príbeh s rýchlym spádom a trefnými postrehmi. Dej sa sype a posúva doslova na každom riadku, čitateľ nemusí zdĺhavo čakať, kedy svitne „oný“ deň. Spisovateľka, pre ktorú je tvorba oddychom popri práci na personálnom oddelení, priznáva, že sa dáva silne inšpirovať svojím okolím a ľuďmi, ktorých jej život prinesie do cesty – mladí, starší, sklamaní, životom poučení a skúsení, všetci sú zdrojom nápadov a tvoria jednotlivé dieliky v jej knižkách. Tí, ktorí v knihách našli svojich protagonistov, nemajú meno – hlavná hrdinka nedostala žiadne, iní disponujú aspoň prezývkami ako Chrústik a Frajer.
Priateľovi zlatokopky sa finančne darí a ona má, paradoxne, strach, že sa z neho stane snob. Hľadá si novú prácu.
„Rozoslala som niekoľko životopisov, snažila sa nájsť si niečo iné, ibaže na trhu práce mali zjavne šancu uspieť len rodinní príslušníci a známi, pre obyčajných smrteľníkov voľné miesta neboli.“
Z nudy sa teda prihlási do reality show, aby sa vrátila späť do svetla reflektorov. Osud jej slávu dožičí, no trochu inú, než v akú dúfala. V jej živote sa totiž znovu objaví nebezpečný Frajer a ona sa zrazu dostáva do väzenia…
Sasková si dala záležať na vykreslení života vo väzení. Prečítame si o každodennej rutine, snahe udržať si svoju pozíciu medzi väzenkyňami s podobným osudom, ale s inou minulosťou, obedoch, konfliktoch s ostatnými ženami, práci v dielni na šitie topánok, literárnom krúžku, makačke vo vinohradoch, pozrieme sa dokonca aj na samotku a ošetrovňu a spolu s hrdinkou zdieľame dilemu, čo bude s jej vzťahom s Romanom, ktorý čaká tam vonku…
Sasková mu netypicky v tejto časti dala veľký priestor a my vďaka tomu môžeme vidieť, ako sa s takouto životnou situáciou vyrovnáva jej okolie. Život predsa musí pokračovať, so zlatokopkou či bez nej… Roman, Chrústik, Frajer, Peťo, Jana, Andrea, Kristína, Linda, Lívia a ďalší.
Osudy sa prepletú, vyhrotia, v románe zaznie i streľba.
Ale všetko sa nakoniec rozuzlí. Ako – to sa dozviete, ak si prečítate Saskovej Zlatokopku 3 – nezažiješ, neuveríš. Veď napokon, autorka tvrdí, že so Zlatokopkou sa tentokrát stretávame naposledy.
„Nie predstierať, že je človek nad vecou, ale byť nad vecou naozaj, nebrať všetko tak tragicky. A mnohým z nás by sa zišlo trošku sebakritiky. Je ľahké rozprávať o iných, krútiť hlavou nad tým, ako môže byť niekto taký či onaký, ako vôbec môže s tým či oným niečo mať. No skutočné umenie je pozrieť sa na seba do zrkadla. Zamyslieť sa nad vlastnými postojmi a skutkami, tak ako sa donekonečna zamýšľame nad správaním ostatných.“
Celá debata | RSS tejto debaty