Katarína Gillerová je autorka nesmierne dômyselných spoločenských románov. Ak ju niekto prezýva slovenskou Danielle Steelovou, v mojich očiach ju uráža. Gillerová ju totiž dokonale predčí krásnymi zápletkami, neskutočne živými postavami, z ktorých ani jedna nie je vedľajšia a pritom sa v nich dá pekne orientovať. Romány nie sú presladené a pritom sú romantické a – sú zo života. Tak veľmi zo života, že Gillerová musí mať nesmierny talent na pozorovanie a vnímanie sveta. Inak totiž nechápem, kde na toľko pekných osudov a príhod chodí…
Teraz jej vyšla novinka Dievča v zrkadle. Prečítala som ju za štyri hodiny. A musím povedať, že pri knihe od slovenského autora sa mi ešte nestalo, že by som ju odmietala na chvíľu odložiť. Aj môj psík musel trochu počkať, kým som nedočítala, a až potom som s ním milostivo šla na prechádzku. Sme totiž v Tatrách a užívame si krásnu prírodu. Až na to, že som od 16:00 sedela v posteli a čítala knihu, ktorá by mi z nočného stolíka neušla…
Dievča v zrkadle je fascinujúci príbeh, ktorý, ako všetko od Gillerovej, zobrazuje doslova spletité osudy všetkých protagonistov. Posúvame sa v čase raz sem, raz tam, dozvedáme sa súvislosti, tajomstvá, prekvapenia. Ústrednou hrdinkou je Olívia, ktorá má za sebou detstvo, aké jej rovesníci závideli, no ona sama bola nešťastná. Jej rodičia boli totiž hudobníci. Neustále cestovali, nemala kamarátov, zázemie, často fungovala bez rodičov, poznala Vianoce bez darčekov, a hoci ju rodičia úprimne milovali, spev a extáza z aplauzu im boli prednejšie. Olívia sa detsky zaľúbila do hráča na klávesy Denisa, ktorý bol súčasťou rodičovskej kapely Ecce. Denis bol od nej o 16 rokov starší a malú Olíviu zbožňoval. Potom sa to však medzi jej rodičmi začalo kaziť, vášeň sa vytratila, do kapely prišla nová živelná speváčka Bea a vrazila medzi nich všetkých klin takým závratným (a pritom reálnym) spôsobom, až im pekne zamiešala osudy. Doslova osudovo. Nechcem však prezrádzať detaily, pretože sú veľmi pútavé a je škoda kaziť zážitok tým z vás, ktorí po knihe možno siahnu.
V tej chvíli sa opäť otvorili dvere a v oblaku vône vošla ladným krokom moja mama. Práve si skúšala nový kostým na dnešný koncert a prišla sa ukázať kapele. Mala na sebe nádhernú dlhú čiernu zamatovú sukňu a ružovú mušelínovú blúzku so širokými rukávmi, na zápästiach nariasenú do úzkej manžety. Oblečeniu prispôsobila aj večerné líčenie, rúž na perách ladil s farbou blúzky.
Jej krása sa odrážala vo veľkom zrkadle na stene, ktoré muselo byť v každej šatni. Od šestnástich nevyšla na javisko bez toho, aby posledným pohľadom do zrkadla neskontrolovala svoj výzor.
Dievča v zrkadle.
Olívia má krátko pred svadbou s Jonášom. Jonáš na rozdiel od Olívie pochádza z rozvetvenej a mimoriadne súdržnej rodiny, ktorá je preňho absolútnou prioritou a modlou. Olívia sa snaží prispôsobiť a držať s ním krok, no zvyknutá na osamelosť a pokoj to zvláda len ťažko. Ľúbi ho, ale kopu vecí nedokáže rozdýchať. Stavajú spolu dom – a ten bude v tesnej blízkosti jej budúcich svokrovcov, sestier a ešte aj susedky, Jonášovej najlepšej priateľky z detstva, ktorá im vo všetkom vehementne pomáha.
Aby toho nebolo málo, vo firme, kde Olívia pracuje, sa zmení vedenie. Nový riaditeľ je jej bývalý spolužiak, tzv. „mamičkár“, ktorý robil všetko tak, ako mu to mamička kázala. V mladých rokoch sa zaľúbil do Olívie a vyznal jej lásku, na čo ho ona pomerne kruto odmietla. A on sa jej teraz mstí – vyhodí ju z práce… a to nie je ani zďaleka všetko…
Tak ten okuliarnatý chlapček sa stal mojím riaditeľom a ja sa teraz mám pred ním triasť o svoje miesto. Absurdné! Ten milý okatý baranček… Áno, občas som ho nazvala barančekom, na základnej, pre tie husté blonďavé kučierky. Kučierky zmizli a z barančeka vyrástol vôl, čudný genetický vývoj. Je pravda, že keď mi v druhom ročníku na strednej, to sme mali takmer sedemnásť, povedal, že na mňa stále myslí a pozýva ma do kina, bola som naňho protivná.
Jednoduché to nemá ani Olíviina kolegyňa a jediná blízka priateľka Dorota, na ktorú sa lepia galiby nad galiby. Blíži sa k štyridsiatke a zdá sa, že už nikdy nemá byť šťastná. A keď to konečne vyzerá, že už by mohlo byť všetko v poriadku, znovu z povestnej škatuľky vyletí čert…
Olívia sama okúsi, aké je to zažívať eufóriu po úspešnom vystúpení. Spomínam to len preto, lebo v knihe sa nachádza pieseň, ktorá je zložená z názvov kníh Kataríny Gillerovej a mne z toho skoro spadla sánka. Posúďte sami:
„Láska si nevyberá, všetko sa raz aj tak skončí.
Zabudni na minulosť a miluj ma navždy.“
„Výborne!“ tešil sa otec. „Ide ti to dobre, pokračuj.“
„Ilúzia šťastia má možno moju tvár,
pod aprílovým slnkom do bozkov nám Chopin hral.
To dievča v zrkadle, nepozná ho každý,
má trochu zvláštny príbeh a tiché kroky v daždi.
Dnes ráno neplačem, neodchádzaj, prosím,
víno sme už dopili, zmámení, smädní, bosí.“
„Máš podobný hlas ako mama,“ pokyvoval otec spokojne hlavou. „A teraz refrén.“
„Hra na milovanie v cudzích spálňach skrytá,
ak mi uveríš, nemusíš sa viac pýtať.“
V priebehu celej knihy sledujeme osudy úplne všetkých – Olíviiných rodičov, novú členku ich bývalej kapely, starých rodičov, Dorotu, nového riaditeľa, Jonášovu rodinu… Je to krásna mozaika životných príbehov, aké sa môžu prihodiť každému. Mozaika, ktorá vám nedá pokoj, kým neobrátite poslednú stranu… Touto knihou sa pre mňa Gillerová stáva definitívne geniálnou.