Päť hodín na psychiatrickej klinike

Zaujímalo by vás, ako to na psychiatrii asi funguje? Aký majú denný režim, ako sa spolunažíva s ostatnými hospitalizovanými klientmi, či tam vznikajú nejaké priateľstvá, ako prebiehajú terapie?

Vďaka Lucii Saskovej si to môžete zažiť aj z pohodlia domova – napísala svoju už druhú knihu s touto tematikou s názvom Rozpoltená – o žene s mnohopočetnou poruchou osobnosti. Už predtým sa venovala psychickému problému v príbehu Nebezpečná (o tej som písala tu). Zatiaľ čo v prvotine sa sústredila na problémy s bludmi, v novinke ide o niekoľko osobností v jednom tele. Sasková hovorí, že ju psychika človeka nesmierne fascinuje. Číta odborné články, publikácie a k týmto knihám si zohnala aj riadneho odborníka ako konzultanta.

Asi to spôsobuje, že obe jej knihy sú nesmierne živé, pútavé, uveriteľné, hoci Sasková tvrdí, že rozhodne nezobrazujú presný chod dňa v psychiatrickej klinike, mnohé je len jej fantázia.

Z Rozpoltenej mi miestami po chrbte behal mráz. Predstava, že by vo mne žili dve osoby (či dokonca viac), ktoré by o sebe nevedeli, každá by mala vlastný život, spomienky, minulosť, skúsenosti, povahu, priateľov, strachy je… hrozná. A pritom takáto porucha vznikne pomerne ľahko – ako reakcia na silne traumatickú udalosť, ktorú myseľ potlačí vytvorením si novej existencie…

O Lucii Saskovej je všeobecne známe, že sa venuje tabuizovaným témam, o ktorých píše priamo a bez servítky. Využíva pomoc odborných konzultantov, alebo prinajmenšom skutočných, inšpiratívnych ľudí. Aj preto jej hrdinky nezvyknú mávať meno. Aj preto jej príbehy majú dušu. Saskovej knihy skrátka nie sú jednohubky – napriek šteklivým názvom.

No tentoraz Sasková urobila výnimku. V novinke Rozpoltená jej hrdinka má meno. A paradoxne nie iba jedno – práve preto, že ide o rozpoltenú osobnosť, osobnosť, ktorá v jednom balení skrýva viac ľudí…

Mrazivý psychologický príbeh z prostredia nielen psychiatrickej kliniky mi vyvolával zimomriavky aj napriek hrubej deke, ktorú počas príjemných jesenných večerov rada vyťahujem pre navodenie pohody. Na rukách mi vyskakovala nefalšovaná husia koža. Nie, Lucia Sasková nenapísala horor, ale román, ktorý jednoducho zájde pod kožu. Naturalistické opisy prostredí – či už ide o bezdomovecký brloh, psychiatrickú kliniku alebo príbytok u rodičov a živé, uveriteľné postavy s rozličnými charaktermi. Všetky postavy vám budú blízke. Budú mať vaše sympatie či asympatie, no emócie vyvolajú v každom prípade.

Cítila som sa ako na selekcii pri vstupe do koncentračného tábora. Všade naokolo vysoké oplotenie, brána na špeciálne karty, nikto nevnikne ani neodíde bez toho, aby nezaznamenali presný čas jeho pohybu. Dostala som pracovnú obuv o dobré tri čísla väčšiu, ako nosím, a tričko, v ktorom som sa strácala. Topánky mi po pár krokoch urobili otlaky.

Hlavná hrdinka neustále uniká. Uniká pred celým svetom, pretože jej niekto chce siahnuť na život. V záchvate sebaobrany si dokonca oholí vlasy, len aby ju nikto nespoznal. No nakoniec ju aj tak chytia a ona skončí v „blázinci“, kde absolvuje terapie individuálne, skupinové, chodí na záujmové krúžky a túži po návrate do bežného života. Alebo vlastne netúži. No niekto ju stále chce zabiť. Aj tam, na klinike. Je totiž neustále s ňou…

Sledovala som normálnych ľudí a zo všetkých síl medzi nich zapadala. Na prvý pohľad sme v podstate všetci rovnakí, aj keď vnútro každého človeka nesie iný príbeh. Napríklad ten fešák so slúchadlami môže byť pokojne vrah a pani, ktorá sa v ihličkách potkýna na nevhodnom teréne, ide možno práve skočiť z mosta. Človek nikdy nevie.

Diagnózu jej po čase síce stanovia, ale jej sa stále nevidí jedna vec – čas uteká akosi prirýchlo. Rýchlejšie, než by mal…

Jedna uteká pred pravdou, druhá pred smrťou…
A ktosi im je stále v pätách.
Jedna túži po svojej rodine a priateľovi, druhá ich nepozná a bojí sa ich.
A aj tí sú ohrození.

Kapitoly zo psychiatrickej kliniky vám nedovolia knihu pustiť z ruky, kým sa nedostanete k netuctovému záveru. Pokojne by som prijala ďalšiu časť. Zaujala ma totiž postava Martina, človeka, ktorý sa okolo hrdinky v klinike neustále točí… Rozpoltená je súčasťou ikarskej kampane Knižný kompas, ktorý vás má bezpečne previesť knižnými jesennými novinkami. Nuž, v prípade Rozpoltenej sa kompas rozhodne nepokazil a svoju úlohu splnil. Takže sa usaďte a užite si päť hodín čítania o pobyte na psychatrii 🙂

Zápästie mi fixoval kožený remeň, pripevnený k rámu postele. Nohy som mala zakryté prikrývkou, ale aj na nich som cítila remene. Bojovala by som, keby som vládala. Kričala by som, ale nevyšiel zo mňa ani hlások. Izba vyzerala podobne ako tá nemocničná, kde som sa prebrala naposledy. Bola noc, všade ticho. Chcela som svoje útle zápästie vyvliecť zo zovretia remeňa, ale nepodarilo sa mi to. Po dvoch pokusoch som cítila, že mi došli aj zvyšky energie. Vzdala som sa.
Bola horšia smrť alebo nekonečný každodenný strach?