Poznáte také tie banálne strachy, čo strpčujú život? Niekto sa bojí pavúkov, niekto hadov, niekto tmy, ďalší psov.
Helena Adamová, rod. Petrovská má tých strachov toľko, že je považovaná za psychiatrického pacienta. Nezvláda davy, neznáša vianočný stromček, bojí sa hukotu vody, výšok, skrýva sa pod kuchynským pultom, bojí sa milovania. Zažila tragickú smrť svojho manžela, ktorý vlastným telom zabránil tomu, aby zomrela ona. Pokúsila o samovraždu. Chodí v čiernom, aj vlasy si prefarbila načierno. Sesternicin manžel, gynekológ, hoci má sám osobné a partnerské problémy, Helene vybaví sedenia u klinickej psychologičky Ivany Hromadovej. A vtedy sa Helenin život začne pozvoľna meniť.
A práve o regresnej hypnóze je posledný román Ľubice Mišíkovej – Mrazená škorica. Nie je to len oddychová kniha. Je to múdrosť. Román s množstvom podnetných myšlienok na zamyslenie, román, v ktorom sa veľa dozviete, pritom to nepôsobí rušivo. Lebo si to všimnete, len ak chcete. Na sedeniach u psychologičky sa cítite, akoby ste u nej sedeli vy. Zamýšľate sa, upokojujete. Očný lekár pre zmenu popisuje cviky na očnú jógu a pristihnete sa, že ich skúšate.
Ľubica Mišíková je majsterská spisovateľka a Mrazená škorica je zatiaľ posledný román, ktorý jej vyšiel. Píše o vôni minulých životov, ktoré sú nesmierne intenzívne a silné. Dej zo súčasnosti a osobné príbehy jednotlivých postáv za nimi nijako nezaostávajú. Krásne sa to dopĺňa a osvetľuje nejasnosti, až sa z klišé stáva čosi pútavé. Keby ste tých 255 strán chceli narýchlo zhltnúť, máte smolu. Kniha vás nepustí.
Helena, alebo Neňa, zažije život dievčiny menom Nené v starovekom Ríme za vlády cisára Nera. Nené bola kresťankou a Rimania proti kresťanom tvrdo bojovali.
V stredovekom Strečíne fungovala ako Hana, Aninka. Stavala hrad a slúžila Talianovi Štefanovi Rakonayovi.
A napokon ako Halina Valentová bola vychytenou modelkou v módnom dome Kranský v Ostrave na konci 19. storočia.
Všetky tri životy spája mrazená škorica.
„Rímski cisári si vraj kedysi dávali znášať kusy ľadu z hôr. Aby sa neroztopili, zabalili ich do slamy, a aby ľad po nej nepáchol, navrch položili tyčinky škorice. Potom ho nadrvili, pomiešali s ovocím a napchávali sa tou vzácnou pochúťkou.“
Spoznávanie minulých životov Helene pomáha pochopiť, prečo ju desia také banality, prečo neznáša vianočný stromček, bojí sa rieky, prečo sa jej bridí intímny styk. A k tomu všetkému sa okolo nej krúti muž, spisovateľ, a v jeho knihách sa náhle objavia presne tie slová, ktorá ona počuje počas hypnózy…
Zamiloval sa do nej na prvý pohľad a ona sa k nemu správala slušne. Neustále ju zabával a Helena sa slušne usmievala. Snažil sa v nej prebudiť záujem a ona slušne odmietala. V niekoľkých tancoch, ktoré stihli, si ju chcel k sebe privinúť, ona si však udržiavala odstup. Bolo mu z toho na zbláznenie. A potom sa strhla tá hlúpa bitka opitých svadobčanov a zavolali jeho a Rada, aby ošetrili nejaké tie škrabance a modriny. Keď sa vrátili do sály, Helena už nesedela na svojom mieste. Tancovala s chalanom, ktorý hral v hudobnej skupine. Tisol si ju k sebe a ona mu to dovolila. Stále jej niečo s úsmevom rozprával a ona mu visela na perách. Strašne ho to rozzúrilo. Zvrtol sa a odišiel. Nemal tam už čo robiť. Odvtedy Helenu Petrovskú nevidel, nepočul o nej ani sa na ňu nevypytoval. Bola akousi nehojacou sa boľačkou na jeho chlapskej hrdosti.
Helena vďaka hypnóze mnohé pochopí a zažije mnohé prekvapenia. Osudy sú veľmi pútavé. Všetko so všetkým súvisí a minulé životy skutočne voňajú. Bola by škoda túto knihu obísť.