Poznáte osud Mr. Beana alias Rowana Atkinsona? Alebo Angeliky, markýzy anjelov alias Michéle Mercier? Louis de Funès? Tí herci boli takí dobrí, podali takí úchvatný výkon, že už ich asi nikto neprekoná. A neprekonali ani sami seba. Nedokázali vyjsť z tieňa svojich postáv. Navždy zostali tým, koho hrali.
Podobný osud postretol Colleen Margarettu McCulloughovú. Že neviete, kto to bol? Ale Vtáky v tŕní asi poznáte, však? Napísala ich, a stala sa boháčkou. Chcela byť chirurgičkou, no získala alergiu na chirurgické mydlo, a tak sa venovala neurológii. A napokon nemusela ani to. Lebo Vtáky v tŕní ju vystrelili na piedestál. A nemenej slávny film takisto. Lenže ona ho nenávidela. Mala pocit, že sa zo scenáru vytratila pointa jej knihy, že ju zhanobili a z príbehu spravili nehlbokomyseľný románik medzi nemožným mužom a príliš hlúpym dievčatkom. A tvorila a tvorila ďalej, všetky jej knihy dosahujú kvalitu Vtákov v tŕní, ale už nedosiahli taký úspech… Čo je škoda. Mňa nadchol jej posledný román, Štyri sestry. Keď ho písala, vedela, že viac už písať nebude. Nebude môcť. Choroba, ktorá ju trápila celý život, si vybrala svoju daň. A tak do fascinujúceho príbehu štyroch sestier vložila všetko.
Štyri sestry – dva páry dvojčiat. Sestry Latimerové v moci jedného muža.
McCulloughová pomocou štyroch sestier, dcér reverenda Latimera, ktorý mal dvojčatá s bývalou zosnulou manželkou a ďalšie dvojčatá s novou manželkou, vás prenesie do úchvatných dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia. Dostávame možnosť sa pozrieť, ako sa vtedy žilo. Prežiť tú fascináciu, keď sa zistilo, že autá už nemusia byť výhradne čierne, ale môžu byť aj tmavohnedé! Zažiť ženskú emancipáciu, spoznať módu, politiku a napokon aj veľkú hospodársku krízu, ktorá neminula ani Austráliu, kde sa dej odohráva. A pritom väčšina z nás ani netuší, že vyčínala aj tam…
„Dnes je už nad slnko jasnejšie, že svetová hospodárska kríza zasiahla Austráliu najviac zo všetkých.“
„Nie, Austrália je až na druhom mieste,“ protirečil mu sir Otto. „Nemci sú na tom najhoršie. Vojnové reparácie ich položili na kolená. Francúzi z nich chcú zodrať kožu.“
„Francúzi a Nemci na seba vrčia cez Rýn už dvetisíc rokov, ale čím sa previnila úbohá Austrália? Iba sa snaží, aby bol život pracujúcich znesiteľnejší. Čo, samozrejme, v očiach Londýna nie je chvályhodná ambícia.“
Sestry Latimerové, aj keď sú dve a dve nevlastné, spolu držia v dobrom aj zlom. Spája ich nádherné puto, ktoré ich neopustí, ani keď sa hádajú. Nerozdelí ich, že sú každá úplne iná. Každá od života potrebuje niečo iné. Iných mužov, iné zážitky, inú prácu, každá má vlastný postoj, s ktorým sa ostatné tri až tak nestotožňujú. Vzniká tým lahodný mix, ktorý McCulloughová zamiešala v obrovitej krajine, akou Austrália je. Na mape to tak nevyzerá, no do Austrálie sa zmestí celá Európa. Je len o čosi menšia ako USA. Ale podstatne menej zaľudnená…
Spoznávame módu. Stretávame sa s kultúrnym šokom cudzincov, ktorí sem prídu. Vidíme antipatie voči Britom, keďže Austrália bola dlhé roky ich kolóniou, kolóniou trestancov. Pocítime, ako to fungovalo v nemocniciach, kam sa všetky štyri sestry vydajú študovať s jedným úmyslom: stať sa diplomovanými sestrami, čo je novinka, ktorá sa nestretáva s nadšením.
„Nech by bol náš objekt pod nožom tým najbiednejším človekom na svete, patrí k Božím stvoreniam. To, čo uvidíte a čoho sa budete dotýkať, je ľudská bytosť a súčasť veľkého Božieho plánu. Každý si zaslúži rešpekt, a to aj po smrti.“
A tu sa životy sestier začnú odlišovať. Tu sa ukáže, ktorá je aká.
Edda je svetácka, chladná a emancipovaná.
Tufts je praktická a rozhodná.
Grace je prefíkaná, vie odhadnúť človeka a využiť to.
Kitty je v istej mierne naivná a sladká.
Každá postava, a to nielen sestry, ale aj ostatné postavy, s ktorými sa v priebehu románu stretávame, má svoj pútavý osud a človeku sa až žiada vedieť viac a viac a viac. Každej z nich život postaví do cesty iné prekážky, iné príležitosti a ony sa ich chopia s vervou či s váhaním, ale nakoniec je všetko tak, ako to má byť.
Štyri sestry sú vážny, klasický príbeh o láske, o mieste na Zemi, podaný čítavým a často i mimoriadne vtipným, odľahčeným spôsobom.
„Ak si Bear neželá šplhať sa po rebríku na úkor iných, nebudem ho nútiť. On je hlava rodiny.“
„Nevidíte si ďalej od nosa!“
„Aspoň s ním neskončíme v cudzom zadku!“ vyhlásila Grace odhodlane.
McCulloughová sa nevyhýba ani otázkam súkromného života, sexu a erotike, ponúka množstvo myšlienok na zamyslenie, ktorými priam triafa do čierneho.
„Myslím tým osobné zvyky a zásahy do súkromnej sféry – bude ochotný sa pred tebou vycikať alebo dovolíš mu, aby ti cmúľal bradavky? Ako sa budete cítiť, keď sa jeden pred druhým vyzlečiete? Ak má hemoroidy, dovolí ti pozrieť sa? Nezabudla si niekde špinavú vložku? Je toho ešte oveľa, oveľa viac. A to hovorím iba o tele. Čo politika? A náboženstvo? Záľuba v pití? Muži napríklad neznášajú ženy, ktoré ich pred priateľmi zhadzujú. Intímny život je veľmi citlivá vec.“
Príbeh o ziskuchtivosti, ale aj štedrosti a láskavosti. Príbeh, v ktorom nesledujeme len štyri sestry, ale aj ich otca, reverenda Latimera, ktorý tiež musí pochopiť mnohé, aby našiel miesto, ktoré mu Boh predurčil. O ich matke, o tom, čo napáchala a kam ju to zaviedlo. O chorobách, psychiatrii a spôsoboch liečby, ktoré rýchlo napredujú. O úsporách v nemocniciach, ktoré nie sú cudzie ani dnes. Príbeh o mužoch s rozličnými cieľmi a prioritami, o ich omyloch, chybách, poučeniach.
„Jack prekvapene zdvihol obočie. „Bravčové od mäsiara by som nikdy nejedol. U mňa majú zvieratá voľnosť. Tí malí darebáci pobehujú kade-tade, preto majú málo tuku a jemné mäso. Jediná vec, ktorá ich udrží v chlieve, je nádrž s vodou. Ležia si tam s vystrčenými rypákmi a púšťajú bublinky.“
Príbehy o množstve iných postáv, ktoré sa vám vďaka silnej jedinečnosti rozhodne nebudú pliesť. Každý charakter je živý, akoby McCulloughová opisovala čosi, čo ozaj zažila. Obľúbite si ich. Získajú si vás… Ani neviete ako.
„Ak máš nízke nároky, nič v živote nedosiahneš.“